O našém kroji a kraji

Naše krojové oblečenie je priamo späté s "filozofiou Lanšpéru". Dediny Závody, Sekule, Moravský sv. Ján a priľahlé mlynárske osady patrili pod svätojánske panstvo, preto nazývame aj tento typ kroja ako "svätojánsky". Kedysi bývalo bežné, že poddaní z jednotlivých panstiev sa vzájomne odlišovali svojim odevom. 

Nedá sa jednoznačne určiť, v akom čase náš kroj vznikol, ale predpokladáme, že sa vyformoval v priebehu 19. storočia. Je aj dôležité spomenúť, že pomenovanie "kroj" je novodobý výraz a ľudia kedysi bežne používali výraz šaty, pretože to boli "len" šaty. Na fotke je najstaršia dochovaná fotografia kroja svätojánskeho typu.

Rodina zo Svätých Jánov v tradičnom odeve. (okolo roku 1900)
Rodina zo Svätých Jánov v tradičnom odeve. (okolo roku 1900)

Krásu nášho kroja zachytil v roku 1925 aj profesor Karol Plicka pri svojom etnologickom výskume v Moravských Jánoch. Na fotografii pózuje aj ľudová speváčka Eva Studeničová, ktorá sa v dnešnom folkloristickom svete stala fenoménom.

Kroj treba skúmať komplexne a vychádzať aj z rôznych vyobrazení kroja nám blízkeho i ďalekého okolia. Akvarel Petra Bohúňa z polovice 19. storočia zachytáva muža zo Stupavy. V odeve jednoznačne dominuje modrá farba a nápadne pripomína kroj z oblasti Balkánu. Veľký podiel na konečnom výzore odevu majú Turci, od ktorých sme prebrali napríklad aj techniku zdobenia vyšívaním.

Turecké vpády v 16. storočí mali za následok útek južných Slovanov (predovšetkým Chorvátov) smerom na sever. Chorváti našli útočisko aj v našich končinách a usídľovali sa na celom juhozápadnom Slovensku i susednej Morave. Zároveň však aj doplnili obyvateľstvo, ktoré Turci vyhladili či zotročili. Dodnes si možno mnohí nositelia mena ako napr. Palkovič, Izakovič neuvedomujú, že sú potomkovia Chorvátov. 

Chorváti sa od Slovákov odlišovali rečou, zvykmi a samozrejme aj svojím odevom. Predovšetkým na Morave dodnes žije komunita Chorvátov, ktorí si uchovávajú svoje kroje a tradície. Na ilustrácií vidíme Chorvátov z okolia Brna a gajdoša z břeclavského panstva na litografiach z roku 1837 (Willhelm Horn).

Z dnešného pohľadu sa môže zdať, že Morava Záhorie sú dve odlišné teritóriá, avšak kedysi rieka Morava nebola hranicou ani prekážkou. Bol to slovanský kotol, ktorý tvorili Slováci, Moraváci, Rakúski Slováci a Chorváti. Toto kultúrno-politické prostredie popisuje Břeclavské múzeum takto:

"Podluží však v minulosti sahalo až za moravské hranice a patřilo k němu i území na pravém břehu řeky Moravy za soutokem s Dyjí, tzn. na rakouské půdě, takže podle archivních pramenů, jichž zatím nejvíce shromáždil historik František Dostál, ještě v roce 1782 zahrnovala národopisná oblast Podluží na sedmdesát obcí. Na dolnorakouské straně to byly např. obce ležící na Moravském poli - Ranšpurk (Rabensburg původně Havranohrad), Cahnov (Hohenau), Lingaštorf (Ringelsdorf), Přílepy (Waltersdorf), Pernital (Bernhardsthal), Střezenice (Drösing), Suché Kruty (Dürnkrut) a Dolní Opatov (Nieder Absdorf). Ve druhé polovině 19. století a začátkem století následujícího byl mezi obyvateli těchto obcí a obyvateli moravské části Podluží čilý vzájemný styk, na což měla vliv i příslušnost ke společným panství. Součástí jedné državy byly po určitou dobu např. vsi Ranšpurk a Lanžhot. Intenzivní hospodářské a kulturní styky se promítly i do společného vývoje lidového kultury a odívání a dolnorakouské obce jako Cahnov a zejména Ranšpurk se staly v polovině 19. století i významnými centry např. podlužácké krojové výšivky."

Rozdiel v odievaní Slovákov a Chorvátov v Dolnom Rakúsku popisuje roku 1845 aj Alois Šembera:

Dnes teda nemožno opomínať vplyv chorvátskych prisťahovalcov a ignorovať historickú a kultúrno-spoločenskú previazanosť s dnešným Podlužím a časťou Dolného Rakúska. Historické pramene hovoria jasnou rečou a Ranšpurk i Břeclav sú od "Lanšpéra" vzdialené čo by kameňom dohodil.

(pokračovanie čoskoro)

Spracoval: Mgr. Alexander Krajčír 


Zdroje: 

www.muzeumbv.cz

Časopis českého museum (1845)

www.zahorackyfolklor.sk

Eva Studeničová spieva (1987)