O našém kroji, o našém kraji

Naše krojové oblečenie je priamo späté s "filozofiou Lanšpéru". Dediny Závody, Sekule, Moravský sv. Ján a priľahlé mlynárske osady patrili pod svätojánske panstvo, preto nazývame aj tento typ kroja ako "svätojánsky". Kedysi bývalo bežné, že poddaní z jednotlivých panstiev sa vzájomne odlišovali svojim odevom. 

Nedá sa jednoznačne určiť, v akom čase náš kroj vznikol, ale predpokladáme, že sa vyformoval v priebehu 19. storočia. Je aj dôležité spomenúť, že pomenovanie "kroj" je novodobý výraz a ľudia kedysi bežne používali výraz šaty, pretože to boli "len" šaty. Na fotke je najstaršia dochovaná fotografia kroja svätojánskeho typu.

Rodina zo Svätých Jánov v tradičnom odeve. (okolo roku 1900)
Rodina zo Svätých Jánov v tradičnom odeve. (okolo roku 1900)

Krásu nášho kroja zachytil v roku 1925 aj profesor Karol Plicka pri svojom etnologickom výskume v Moravských Jánoch. Na fotografii pózuje aj ľudová speváčka Eva Studeničová, ktorá sa v dnešnom folkloristickom svete stala fenoménom.

Kroj treba skúmať komplexne a vychádzať aj z rôznych vyobrazení kroja nám blízkeho i ďalekého okolia. Akvarel Petra Bohúňa z polovice 19. storočia zachytáva muža zo Stupavy. V odeve jednoznačne dominuje modrá farba a nápadne pripomína kroj z oblasti Balkánu. Veľký podiel na konečnom výzore odevu majú Turci, od ktorých sme prebrali napríklad aj techniku zdobenia vyšívaním.

Turecké vpády v 16. storočí mali za následok útek južných Slovanov (predovšetkým Chorvátov) smerom na sever. Chorváti našli útočisko aj v našich končinách a usídľovali sa na celom juhozápadnom Slovensku i susednej Morave. Zároveň však aj doplnili obyvateľstvo, ktoré Turci vyhladili či zotročili. Dodnes si možno mnohí nositelia mena ako napr. Palkovič, Izakovič neuvedomujú, že sú potomkovia Chorvátov. 

Chorváti sa od Slovákov odlišovali rečou, zvykmi a samozrejme aj svojím odevom. Predovšetkým na Morave dodnes žije komunita Chorvátov, ktorí si uchovávajú svoje kroje a tradície. Na ilustrácií vidíme Chorvátov z okolia Brna a gajdoša z břeclavského panstva na litografiach z roku 1837 (Willhelm Horn).

Z dnešného pohľadu sa môže zdať, že Morava Záhorie sú dve odlišné teritóriá, avšak kedysi rieka Morava nebola hranicou ani prekážkou. Bol to slovanský kotol, ktorý tvorili Slováci, Moraváci, Rakúski Slováci a Chorváti. Toto kultúrno-politické prostredie popisuje Břeclavské múzeum takto:

"Podluží však v minulosti sahalo až za moravské hranice a patřilo k němu i území na pravém břehu řeky Moravy za soutokem s Dyjí, tzn. na rakouské půdě, takže podle archivních pramenů, jichž zatím nejvíce shromáždil historik František Dostál, ještě v roce 1782 zahrnovala národopisná oblast Podluží na sedmdesát obcí. Na dolnorakouské straně to byly např. obce ležící na Moravském poli - Ranšpurk (Rabensburg původně Havranohrad), Cahnov (Hohenau), Lingaštorf (Ringelsdorf), Přílepy (Waltersdorf), Pernital (Bernhardsthal), Střezenice (Drösing), Suché Kruty (Dürnkrut) a Dolní Opatov (Nieder Absdorf). Ve druhé polovině 19. století a začátkem století následujícího byl mezi obyvateli těchto obcí a obyvateli moravské části Podluží čilý vzájemný styk, na což měla vliv i příslušnost ke společným panství. Součástí jedné državy byly po určitou dobu např. vsi Ranšpurk a Lanžhot. Intenzivní hospodářské a kulturní styky se promítly i do společného vývoje lidového kultury a odívání a dolnorakouské obce jako Cahnov a zejména Ranšpurk se staly v polovině 19. století i významnými centry např. podlužácké krojové výšivky."

Rozdiel v odievaní Slovákov a Chorvátov v Dolnom Rakúsku popisuje roku 1845 aj Alois Šembera:

Dnes teda nemožno opomínať vplyv chorvátskych prisťahovalcov a ignorovať historickú a kultúrno-spoločenskú previazanosť s dnešným Podlužím a časťou Dolného Rakúska. Historické pramene hovoria jasnou rečou a Ranšpurk i Břeclav sú od "Lanšpéra" vzdialené čo by kameňom dohodil.

Ondzáky

Tento zvláštny pojem pochádza od samotných Podlužákov a odkazuje na územie obývané Slovákmi v Rakúsku, ale nepriamo aj na časť územia dnešného Záhoria. Novodobé pomenovanie "Záhorie" vychádza z latinského pomenovania zo 16. storočia "Processus transmontanus" a označovalo územie ležiace za Malými Karpatami, teda "za horami". Pre vykreslenie presahu Záhoria na moravskú a rakúsku stranu si dovolíme citáciu textu významnej českej etnochoreologičky pani Zdenky Jelínkovej.

"Podlužácky región sa však v minulosti rozprestieral i na pravom brehu rieky Dyje na území Dolných Rakús, kde k nemu patrili obce Pernitál, Ranšpurk, Cahnov a ďalšie obce až k Suchým Krutám na Moravskom Poli. V týchto obciach podnes časť obyvateľstva rozpráva, ako sami hovoria, "moravsky". Pre zvláštnosti vo výslovnosti ich Podlužáci nazývajú "ondzáky". Hranica nebola až do druhej svetovej vojny prekážkou v stykoch podlužáckych obciach Lanžhota, Tvrdoníc, Kostíc, Starej Břeclavi a Poštornej s Pernitálom, Ranšpurkom a Cahnovom. Na hody sem pravidelne zachádzali vozy s hodovou chasou z Moravy cez drevené, vojnou zničené, mosty, v blízkosti Pohanska, aby si pod hodovým májom zaskákali hošije, zakrepčili pred muzikou, prípadne zatancovali vrtenú, tak ako je tomu podnes v podlužáckych obciach. Po oboch stranách rieky Dyje a v celom Pomoraví od Hodonína až po Břeclavu a ďalej k Valticiam a Lednici žili Slováci, ktorí mali rovnaký kroj, piesne, hudbu zvyky a tance."

V tejto citácii síce nie je explicitne popísané územie "lanšpéra", avšak domnievať sa, že by sa od menovaných obcí zásadne líšilo by bolo prinajmenšom úzkoprsé. Jestvuje množstvo faktov, ktoré danú príslušnosť potvrdzujú.

Reč Dolnorakúskych Slovákov bola v podstate identická s rečou používanou na "Dolnom Záhorí". Janko Blaho ho označuje ako "tvrdé jadro" Záhoria, ktoré sa tiahne od Brodského až po Lamač, hoci a žiaľ, dnes už v Lamači typickú záhoráčtinu dnes sotva začujete.

To, že medzi záhorskými a rakúskymi obcami jestvoval čulý styk dokazujú aj spomienky pamätníkov, ktorí uvádzajú, že do Rakús sa až do druhej svetovej vojny chodievalo na muziky. Okrem toho, do Rakús sa chodievalo aj na práce rôzneho druhu - sezónne práce na poli, práce v tamojšom cukrovare. Takisto jestvuje množstvo piesní, ktoré dokazujú vzájomnú previazanosť obcí z oboch strán Moravy, napr. Co sa stało novje pod cahnofskú fárú.

Jazykovedec a rodák z Brodského Konštantín Palkovič píše:

"V severovýchodnej časti Dolného Rakúska sa nedávno hovorilo a ešte dnes, ale menej, sa hovorí po slovensky. V minulosti bola znalosť slovenčiny väčšia, ale za Hitlera sa nesmelo zhovárať ináč ako po nemecky, tak dnes už iba najstaršia generácia nad 70 rokov rozpráva po slovensky.

Kde bývali Slováci a aká je úroveň slovenčiny v Rakúsku? Slováci bývali v severnej časti Pomoravia v dedinách Cahnov (Hohenau), Ranšpurk (Rabensburg, vyskytuje sa aj preložený názov Havranohrad) a Prílep (Waltersdorf), kde mali väčšinu. Okrem toho tvorili menšinu v obciach Lingaštorf (Ringasdorf), Pernitál (Bernardstal), Rantál (Reintal), Zindorf (Siendorf), Kruta (Dűrnkrut), Strezenice (Drősing) a Congr (Angern). Vo všetkých dedinách pohraničia sa Slováci dohovorili svojím jazykom, lebo všade vedeli po slovensky. Medzi nimi bol čulý spoločenský styk. Obyvatelia z oboch strán sa vzájomne navštevovali. Aj iné obce mali slovenské alebo poslovenčené názvy, napr. Čistejov, Vrbovec, Ochorno, kde chodili z našej strany ženy za bosorkou, ktorá vedela nájsť zlodeja, mohla ľuďom zle porobiť, odňať kravám mlieko. Podľa Šemberu žilo v Dolnom Rakúsku r. 1844 - 6321 Slovákov.

Slováci z obidvoch strán Moravy sa navzájom stretali pri práci, na jarmokoch, púťach, na hodových zábavách i v hostincoch na brehu rieky, spoločne sa kúpali, chytali ryby, hrali futbal, pomáhali si pri požiaroch, vymieňali si muzikantov, vzájomne sa ženili a vydávali, nažívali v najlepšom susedskom priateľstve. Rakúšania sa učili po slovenský, sedliaci dávali svojich synov k zámožnejším záhorským sedliakom na výmenu (na tauš), aby sa naučili po slovensky. Aj Chorváti sa učili a rozprávali po slovensky. Po prvej vojne bola k ČSR pripojená Chorvátska Nová Ves.

Záhoráci chodili na práce do rakúskych dedín, na žatvu a mlatbu, do repy a do viníc, pracovali na veľkostatkoch, mladí chlapci a dievčatá sa za sluhov hlásili do služby u sedliakov. Chlapci orali, kosili, chodili s vozom, kŕmili a ošetrovali dobytok, dievčatá dojili a robili domáce práce a v poli. Zjednali sa na celý rok.

Cez Moravu viedol most z Moravského Jána a zo Záhorskej (vtedy Uhorskej) Vsi. Roľníci zo Záhorskej Vsi mali v Congri a na okolí svoje role a vinohrady, ktoré chodili obrábať. Cez most vozili z Rakúska repu do cukrovaru v Záhorskej Vsi. V Cahnove bol cukrovar, v ktorom ako robotníci pracovali Záhoráci zo susedných obcí. Za prvej republiky hrávali Ranšpurčania na hody v Brodskom futbal a pokrikovali na seba po slovensky. Do Pernitálu a do viníc v Lingaštorfe a v Rantáli chodili robotníci zo susedného Brodského na sezónne práce. Pašeráci z Brodského a z Borského Mikuláša tajne prenášali sacharín, ktorý nakúpili v Ranšpurku a predávali ho namiesto drahého cukru chudobným a nezamestnaným na slovenských dedinách.

Aby sme si mohli utvoriť predstavu o reči, uvádzame ukážku z rozhovoru: co sem vám povidau, do teho muzeum; já nevím jesik; ale tá neumí suovenski; šak vidzíte, já viprávjám jako mašina; v októbri mjeua uš pres /s/to rokú; A jedna sestra, co sem čuu, od mojého starečka, tá biua babkú. Olongo, to mjeu také drefko, udzeuau járek, pouožius to na to, poduožius a klopeu a urážau."

Čiže, vyvstváva otázka, či aj spomínanú časť "Dolného Záhoria" možno nazvať "ondzáky". Dnes už zrejme nežije žiadny pamätník, či už u nás, na Morave alebo v Rakúsoch, ktorý by to dokázal alebo vyvrátil. Stačí si však povedať napr. jednoduchú vetu "Dondzi v pondzelí a uvidzíme" a môžeme mať v tejto otázke trochu jasnejšie.

Konečne, každodenné zdvorilostné slovo "dzekujem" sa úplne vytráca z nášho slovníka, a to nie je dobre.

Spracoval: Mgr. Alexander Krajčír 


Zdroje: 

www.muzeumbv.cz

Časopis českého museum (1845)

www.zahorackyfolklor.sk

Eva Studeničová spieva (1987)

https://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/13-3-15.htm