Gajdoši

Tak ako v iných regiónoch Slovenska, aj na Záhorí kedysi jestvovala gajdošská hudobná tradícia. Gajdoši bývali obyčajne veľmi hudobne nadaní, a ako aj iní muzikanti, podrobne ovládali lokálny piesňový repertoár. Nečudo, veď kedysi bývali jediným hudobným nástrojom na dedinských oslavách, muzikách či svadbách. Nutno dodať, že ľudia k zábave ani nepotrebovali mnoho. 

Zlatú éru zažívali v 19. storočí a bežne hrávali aj v kombinácii s jedným alebo dvomi huslistami. Ladenie gájd bolo obyčajne v B a huslisti sa museli gajdám prispôsobiť a ladiť svoje husle vyššie.  Výsledkom bol cinkavý zvuk huslí, ktorý znel v spojení s gajdami veľmi špecificky a zaujímavo. 

Gajdoši neskôr (koncom 19. storočia) hrávali aj s muzikami s širším nástrojovým obsadením (hudecká resp. cimbalová muzika). Ako aj potvrdzujú slová Evy Studeničovej, éra gajdošov v našom regióne postupne vyhasínala začiatkom 20. storočia. Dnes gajdy čakajú na svoju renesanciu. Piesne s gajdami nájdete aj na našom CD.

Poznáme viacero zdrojov, ktoré potvrdzujú, že aj v Závode sme mali týchto nepostrádateľných muzikantov. Časť gájd, ktoré sú v depozitári skalického múzea pochádza údajne zo Závodu.

Uvádzame zaujímavý "bosorácky" príbeh jedného závodského gajdoša. Je škoda, že sa v texte nespomína jeho meno. Takisto nemáme žiadnu fotografiu prípadne maľbu gajdoša z nášho mikroregiónu. Uvádzame fotografie, maľby a ilustrácie zo Záhoria a Moravy.

Pamätník zo Sekúl spomína:

"Keď sa niekomu kýchlo, zvyčajne sa reagovalo "Pozdrav Pánbú ".

S troškou recesie bola reakcia iná: "Pozdrav ťa závodský gajdoš!"

Odpoveď - "Aj to byu muzikant!"

Gajdošov spomína aj Eva Studeničová. Svätojánsky gajdoš (zrejme pochádzal z Kútov) vraj pri hre tak silno dupal nohou, že po muzike museli naviezť fúru zeme, aby zahrnuli jamu, ktorá pod ním zostala. Takisto spomína, že v danom čase (1924-1925) už ten gajdoš negajdáva a "muadzí sa temu enem smjejú".

Na článku pracujeme...