Gajdoši na Záhorí

Tak ako v iných regiónoch Slovenska, aj na Záhorí boli kedysi gajdoši nevyhnutnou súčasťou každej svadby či veselice. Buď hrávali sami, alebo spolu s huslistami. Iných muzikantov nebolo. To naznačuje, že museli byť hudobne nadaní a dokonale ovládali miestny piesňový repertoár.

Najstarší záznam o gajdošovi z nášho regiónu pochádza z roku 1819 z rakúskej obce Ranšpurk (Rabensburg). Tú v tom čase obývali Slováci, Chorváti a Nemci. Gajdoš tu hral na svadbe Slovákov spolu s dvomi huslistami. Toto nástrojové obsadenie bolo príznačné po takmer celé 19. storočie.

Ku koncu 19. storočia začali gajdošov vytláčať hudecké a štrajchové muziky a definitívny zánik ich éry priniesol nástup heligoniek začiatkom 20.storočia. Potvrdzujú to aj slová Evy Studeničovej z roku 1924:

"Nuž, já sem to ráda počúvaua, nech to vrčauo jak sceuo. Svatojánský vjedzeu dobre gajdat. Dycky ďúpau nohú, ked gajdau. Pri tem sa tak čovjek moseu točit jak na ringišpíli. Ked do rána blečau, byua pod ním taká jama, že moseli fúru písku dovézt, aby to zrovnali. Ešče žije ten čovjek, ale už negajdává, ked je fčilejky muzikantú dost. To byua aj pro dzeci pjekná muzika, fčilejky sa temu muadzí enem smjejú."  

(Eva Studeničová spieva, Karol Plicka, 1928)

V Závode sa dodnes vyskytuje priezvisko Gajda. Možno práve o ňom je zaujímavý "bosorácky" príbeh jedného závodského gajdoša. Časť gájd, ktoré sú v depozitári skalického múzea pochádza údajne zo Závodu.

Pamätník Ladislav Vrábel zo Sekúl spomína: 

"Keď sa niekomu kýchlo, zvyčajne sa reagovalo "Pozdrav Pánbú ".

S troškou recesie bola reakcia iná: "Pozdrav ťa závodský gajdoš!"

Odpoveď - "Aj to byu muzikant!"