Gajdoši na Záhorí

Tak ako v iných regiónoch Slovenska, aj na Záhorí jestvovala gajdošská hudobná tradícia. Gajdoš v minulosti nesmel chýbať na žiadnej dedinskej svadbe či veselici. Hrával obyčajne sám, ale od určitého obdobia aj s jedným alebo dvomi huslistami. 

Archívna správa z roku 1819 z rakúskej obce Ranšpurk (Rabensburg) spomína gajdoša, ktorý hral spolu s dvomi huslistami na svadbe tamojších Slovákov. Správa spomína hrubé gajdy ladené do B.

Ku koncu 19. storočia sa hudci odtrhli od gajdoša a začali vytvárať malé hudecké muziky (husle, kontra, basička), ktoré začali byť viac preferované. Definitívny zánik gajdošskej éry, trvajúcej niekoľko storočí, prichádza začiatkom 20.storočia. keď úlohu gajdošov prebrali heligonkári.

Ľudová speváčka Eva Studeničová z Moravského Svätého Jána  roku 1924 spomína gajdoša takto:

"Nuž, já sem to ráda počúvaua, nech to vrčauo jak sceuo. Svatojánský vjedzeu dobre gajdat. Dycky ďúpau nohú, ked gajdau. Pri tem sa tak čovjek moseu točit jak na ringišpíli. Ked do rána blečau, byua pod ním taká jama, že moseli fúru písku dovézt, aby to zrovnali. Ešče žije ten čovjek, ale už negajdává, ked je fčilejky muzikantú dost. To byua aj pro dzeci pjekná muzika, fčilejky sa temu muadzí enem smjejú."  

V Závode sa dodnes vyskytuje priezvisko Gajda. Možno práve o ňom je zaujímavý "bosorácky" príbeh jedného závodského gajdoša. Časť gájd, ktoré sú v depozitári Skalického múzea pochádza údajne zo Závodu. 

Pamätník Ladislav Vrábel zo Sekúl spomína: "Keď sa niekomu kýchlo, zvyčajne sa reagovalo "Pozdrav Pánbú ".S troškou recesie bola reakcia iná: "Pozdrav ťa závodský gajdoš!" Odpoveď - "Aj to byu muzikant!"