Gajdoši na Záhorí
Tak ako v iných regiónoch Slovenska, aj na Záhorí jestvovala gajdošská hudobná tradícia. Najstarší záznam o gajdošovi pochádza z roku 1819 z rakúskej obce Ranšpurk (Rabensburg), ktorú v tom čase obývali takmer výhradne Slováci. Gajdoš hral v trojici spolu s dvomi huslistami. Ladenie gájd bolo obyčajne v B a huslisti sa museli gajdám prispôsobiť a ladiť svoje husle vyššie. Výsledkom bol cinkavý zvuk huslí, ktorý znel v spojení s gajdami veľmi špecificky a zaujímavo.
Gajdoši bývali obyčajne veľmi hudobne nadaní, a ako aj iní muzikanti, podrobne ovládali lokálny piesňový repertoár. Nečudo, veď kedysi bývali jediným hudobným nástrojom na dedinských oslavách, muzikách či svadbách. Nutno dodať, že ľudia k zábave ani nepotrebovali mnoho.
Gajdoši neskôr (koncom 19. storočia) hrávali aj s muzikami s širším nástrojovým obsadením (hudecká resp. cimbalová muzika). Ako aj potvrdzujú slová Evy Studeničovej, éra gajdošov v našom regióne postupne vyhasínala začiatkom 20. storočia. Dnes gajdy čakajú na svoju renesanciu. Piesne s gajdami nájdete aj na našom CD.
Poznáme viacero zdrojov, ktoré potvrdzujú, že aj v Závode sme mali týchto nepostrádateľných muzikantov. Časť gájd, ktoré sú v depozitári skalického múzea pochádza údajne zo Závodu.
Uvádzame zaujímavý "bosorácky" príbeh jedného závodského gajdoša. Je škoda, že sa v texte nespomína jeho meno. Takisto nemáme žiadnu fotografiu prípadne maľbu gajdoša z nášho mikroregiónu. Uvádzame fotografie, maľby a ilustrácie zo Záhoria a Moravy.
Pamätník Ladislav Vrábel zo Sekúl spomína:
"Keď sa niekomu kýchlo, zvyčajne sa reagovalo "Pozdrav Pánbú ".
S troškou recesie bola reakcia iná: "Pozdrav ťa závodský gajdoš!"
Odpoveď - "Aj to byu muzikant!"
Gajdošov spomína aj Eva Studeničová. Svätojánsky gajdoš (zrejme pochádzal z Kútov) vraj pri hre tak silno dupal nohou, že po muzike museli naviezť fúru zeme, aby zahrnuli jamu, ktorá pod ním zostala. Takisto spomína, že v danom čase (1924-1925) už ten gajdoš negajdáva a "muadzí sa temu enem smjejú".
Na článku pracujeme...
