Lanšper v minulosti
Naša skupina si prisvojila starodávny názov Lanšper. Ide o pomenovanie časti chotára pri rieke Morave v najzápadnejšej časti Záhoria. Kedysi bol súčasťou Svätojánskeho panstva, pod ktoré spadali obce Závod, Sväté Jány, Sekule a priľahlé osady (Šišuláky, Húšky,...). Tunajší "Dúhoúcký páni" vládli ľudu tvrdou rukou - tak to vykresľuje závodská pieseň "Novina, novina". A veru, na lúkach v okolí Moravy pracovali sedliaci zo všetkých spomínaných obcí a popri ťažkej práci vzájomne zdieľali svoje životné príbehy, útrapy, ale aj piesne. Okrem toho, obyvateľov spájal aj svätojánsky typ kroja, ktorý sa nikde inde na Záhorí nevyskytuje. Janko Blaho, ktorý tu mal mnoho priateľov, nazval náš mikroregión kultúrnou enklávou.
Výraz "Lanšper" je dnes možné zachytiť len veľmi výnimočne. Poznali a používali ho naši starečkovia, pretože dobre poznali každú časť chotára. Ich názvy obyčajne vznikali na základe mena vlastníka či príznačného prvku danej lokality, napr. zuámané mosty, dúhé úky.
Na katastrálnej mape Závodu a Svätých Jánov z roku 1766 môžeme rozpoznať Lanšper ako "Vena Landsperg". "Vena" (lat. žila) značí slepé rameno, v tomto prípade slepé rameno rieky Moravy. Slovo "Landsperg" tvoria nemecké slová Land (krajina) a Berg / Perg? (vrch), čo naznačuje, že v minulosti sa tam mohla nachádzať vyvýšenina napr. na pozorovanie okolia. Nie je veľmi pravdepodobné, že by bol termín odvodený od rodu (nejakých) Landspergovcov.
Okolie rieky Moravy začali Slovenia osídľovať od čias sťahovania národov, teda od 6. storočia nášho letopočtu. Mnohé zdroje uvádzajú, že neďaleké Pohansko (Lanžhot) a Mikulčice tvorili jedny z centier Veľkej Moravy. Aj po jej páde Slovania naďalej obývali rozsiahle územie, zasahujúce ďaleko až do dnešného Rakúska. Postupnou asimiláciou zostali ich poslednými baštami práve obce pozdĺž rieky Moravy. Tu mali Slováci národnostnú prevahu až do Prvej svetovej vojny. Obyvatelia týchto obcí boli Slováci, Chorváti a Nemci a udržiavali čulé styky s obcami z druhej strany Moravy (Záhorie, Podluží).
Jazykovedec a rodák z Brodského Konštantín Palkovič píše:
"V severovýchodnej časti Dolného Rakúska sa nedávno hovorilo a ešte dnes, ale menej, sa hovorí po slovensky. V minulosti bola znalosť slovenčiny väčšia, ale za Hitlera sa nesmelo zhovárať ináč ako po nemecky, tak dnes už iba najstaršia generácia nad 70 rokov rozpráva po slovensky.
Kde bývali Slováci a aká je úroveň slovenčiny v Rakúsku? Slováci bývali v severnej časti Pomoravia v dedinách Cahnov (Hohenau), Ranšpurk (Rabensburg, vyskytuje sa aj preložený názov Havranohrad) a Prílep (Waltersdorf), kde mali väčšinu. Okrem toho tvorili menšinu v obciach Lingaštorf (Ringasdorf), Pernitál (Bernardstal), Rantál (Reintal), Zindorf (Siendorf), Kruta (Dűrnkrut), Strezenice (Drősing) a Congr (Angern). Vo všetkých dedinách pohraničia sa Slováci dohovorili svojím jazykom, lebo všade vedeli po slovensky. Medzi nimi bol čulý spoločenský styk. Obyvatelia z oboch strán sa vzájomne navštevovali. Aj iné obce mali slovenské alebo poslovenčené názvy, napr. Čistejov, Vrbovec, Ochorno, kde chodili z našej strany ženy za bosorkou, ktorá vedela nájsť zlodeja, mohla ľuďom zle porobiť, odňať kravám mlieko. Podľa Šemberu žilo v Dolnom Rakúsku r. 1844 - 6321 Slovákov.
Slováci z obidvoch strán Moravy sa navzájom stretali pri práci, na jarmokoch, púťach, na hodových zábavách i v hostincoch na brehu rieky, spoločne sa kúpali, chytali ryby, hrali futbal, pomáhali si pri požiaroch, vymieňali si muzikantov, vzájomne sa ženili a vydávali, nažívali v najlepšom susedskom priateľstve. Rakúšania sa učili po slovensky, sedliaci dávali svojich synov k zámožnejším záhorským sedliakom na výmenu (na tauš), aby sa naučili po slovensky. Aj Chorváti sa učili a rozprávali po slovensky. Po prvej vojne bola k ČSR pripojená Chorvátska Nová Ves.
Záhoráci chodili na práce do rakúskych dedín, na žatvu a mlatbu, do repy a do viníc, pracovali na veľkostatkoch, mladí chlapci a dievčatá sa za sluhov hlásili do služby u sedliakov. Chlapci orali, kosili, chodili s vozom, kŕmili a ošetrovali dobytok, dievčatá dojili a robili domáce práce a v poli. Zjednali sa na celý rok.
Aby sme si mohli utvoriť predstavu o reči, uvádzame ukážku z rozhovoru: co sem vám povidau, do teho muzeum; já nevím jesik; ale tá neumí suovenski; šak vidzíte, já viprávjám jako mašina; v októbri mjeua uš pres /s/to rokú; A jedna sestra, co sem čuu, od mojého starečka, tá biua babkú. Olongo, to mjeu také drefko, udzeuau járek, pouožius to na to, poduožius a klopeu a urážau."
Spracoval: Mgr. Alexander Krajčír
Zdroje:
Časopis českého museum (1845)
Eva Studeničová spieva (1987)
https://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/13-3-15.htm