Lanšper v minulosti

Naša skupina si prisvojila starodávny názov Lanšper. Ide o pomenovanie časti chotára pri rieke Morave v najzápadnejšej časti Záhoria. Kedysi bol súčasťou svätojánskeho panstva, pod ktoré spadali obce Závod, Jány, Sekule a priľahlé osady (Šišuláky, Húšky,...). Tunajší "Dłúhołúckí páňi" vládli ľudu tvrdou rukou - tak to vykresľuje závodská pieseň "Novina, novina". A veru. Na lúkach v okolí Moravy pracovali sedliaci zo všetkých spomínaných obcí a popri ťažkej práci vzájomne zdieľali svoje životné príbehy, útrapy, ale aj piesne. 

Dnes je výsledkom blízkeho spolunažívania obyvateľov týchto dedín spoločný kultúrny základ, čo potvrdzuje nielen množstvo spoločných piesní, ale i rovnaký typ kroja, ktorý sa nikde inde na Záhorí nevyskytuje. Janko Blaho tento náš mikroregión nazval "enklávou". 

Výraz Lanšper bežne používali ešte naši starečkovia, pretože dobre poznali celý chotár. Dnes je toto slovo možné zachytiť len veľmi výnimočne. Ťažko odhadnúť kedy tento pojem vznikol, isté však je, že názvy týchto častí chotára obyčajne vznikali na základe mena vlastníka či príznačného prvku okolia.   

Na katastrálnej mape Závodu a Svätých Jánov z roku 1766 môžeme rozpoznať Lanšper ako "Vena Landsperg". Vena (doslovný latinský preklad - žila) značí zrejme slepé rameno, v tomto prípade slepé rameno rieky Moravy. Predpokladáme, že termín Landsperg pochádza z nemeckého slova Land (krajina) a sperren (uzavrieť). Čiže, išlo zrejme o uzavretú časť chotára alebo poslednú časť chotára pred hranicou s Rakúskom.

Ďalšou teóriou je, že v danom mieste sa kedysi nachádzala vyvýšenina (Berg - kopec), ktorý slúžil na pozorovanie okolia. Mohla na ňom stáť aj strážna osada. Menej pravdepodobné je, že by bol termín odvodený od rodu nejakých Landspergovcov. Dnes už má slepé rameno Vena Landsperg podobu "potoka" s vysokými trstinami. Avšak celkovo ho možno chápať ako peknú lúčku pri Morave chránenú stromami.

Hlboko do minulosti

Naši predkovia obývali okolie rieky Moravy od čias sťahovania národov, teda od 6. storočia nášho letopočtu. Niektoré zdroje uvádzajú, že práve neďaleké Pohansko (Lanžhot) tvorilo samotné centrum Veľkej Moravy. Aj po jej páde Slovania naďalej obývali široké územie, ktoré siahalo až do dnešného Rakúska, za Semmering. Dnes sú toho dôkazom aj miestne názvy slovanského pôvodu.

Postupnou asimiláciou sa územie obývané Slovanmi zmenšovalo a ich poslednými baštami zostali obce pozdĺž rieky Moravy, od Dürnkrutu cez Cahnov až po Pernitál. Až do prvej svetovej vojny tu mali Slováci národnostnú prevahu. Obce udržiavali čulé styky s obcemi s druhej strany Moravy, či už na Záhorí alebo na Morave. Navštevovali sa na hodoch, chodili na muziky, vydávali sa a ženili sa do priľahlých obcí. Bol to slovanský kotol, ktorý tvorili Slováci, Moraváci, Rakúski Slováci a Chorváti. Toto kultúrno-politické prostredie popisuje Břeclavské múzeum takto:

"Podluží však v minulosti sahalo až za moravské hranice a patřilo k němu i území na pravém břehu řeky Moravy za soutokem s Dyjí, tzn. na rakouské půdě, takže podle archivních pramenů, jichž zatím nejvíce shromáždil historik František Dostál, ještě v roce 1782 zahrnovala národopisná oblast Podluží na sedmdesát obcí. Na dolnorakouské straně to byly např. obce ležící na Moravském poli - Ranšpurk (Rabensburg původně Havranohrad), Cahnov (Hohenau), Lingaštorf (Ringelsdorf), Přílepy (Waltersdorf), Pernital (Bernhardsthal), Střezenice (Drösing), Suché Kruty (Dürnkrut) a Dolní Opatov (Nieder Absdorf). Ve druhé polovině 19. století a začátkem století následujícího byl mezi obyvateli těchto obcí a obyvateli moravské části Podluží čilý vzájemný styk, na což měla vliv i příslušnost ke společným panství. Součástí jedné državy byly po určitou dobu např. vsi Ranšpurk a Lanžhot. Intenzivní hospodářské a kulturní styky se promítly i do společného vývoje lidového kultury a odívání a dolnorakouské obce jako Cahnov a zejména Ranšpurk se staly v polovině 19. století i významnými centry např. podlužácké krojové výšivky."

Ondzáky

Tento zvláštny pojem pochádza od samotných Podlužákov a odkazuje na územie obývané Slovákmi v Rakúsku, ale nepriamo aj na časť územia dnešného Záhoria. Novodobé pomenovanie "Záhorie" vychádza z latinského pomenovania zo 16. storočia "Processus transmontanus" a označovalo územie ležiace za Malými Karpatami, teda "za horami". Uvádzame citáciu textu významnej českej etnochoreologičky pani Zdenky Jelínkovej:

"Podlužácky región sa však v minulosti rozprestieral i na pravom brehu rieky Dyje na území Dolných Rakús, kde k nemu patrili obce Pernitál, Ranšpurk, Cahnov a ďalšie obce až k Suchým Krutám na Moravskom Poli. V týchto obciach podnes časť obyvateľstva rozpráva, ako sami hovoria, "moravsky". Pre zvláštnosti vo výslovnosti ich Podlužáci nazývajú "ondzáky". Hranica nebola až do druhej svetovej vojny prekážkou v stykoch podlužáckych obciach Lanžhota, Tvrdoníc, Kostíc, Starej Břeclavi a Poštornej s Pernitálom, Ranšpurkom a Cahnovom. Na hody sem pravidelne zachádzali vozy s hodovou chasou z Moravy cez drevené, vojnou zničené, mosty, v blízkosti Pohanska, aby si pod hodovým májom zaskákali hošije, zakrepčili pred muzikou, prípadne zatancovali vrtenú, tak ako je tomu podnes v podlužáckych obciach. Po oboch stranách rieky Dyje a v celom Pomoraví od Hodonína až po Břeclavu a ďalej k Valticiam a Lednici žili Slováci, ktorí mali rovnaký kroj, piesne, hudbu zvyky a tance."

Reč Dolnorakúskych Slovákov bola v podstate identická s rečou používanou na "Dolnom Záhorí". Janko Blaho ho označuje ako "tvrdé jadro" Záhoria, ktoré sa tiahne od Brodského až po Lamač, hoci, a žiaľ, dnes už v Lamači typickú záhoráčtinu sotva začujete.

To, že medzi záhorskými a rakúskymi obcami jestvoval čulý styk dokazujú aj spomienky pamätníkov, ktorí uvádzajú, že do Rakús sa až do druhej svetovej vojny chodievalo na muziky. Okrem toho, do Rakús sa chodievalo aj na práce rôzneho druhu - sezónne práce na poli, práce v tamojšom cukrovare. Takisto jestvuje množstvo piesní, ktoré dokazujú vzájomnú previazanosť obcí z oboch strán Moravy, napr. Co sa stało novje pod cahnofskú fárú.

Jazykovedec a rodák z Brodského Konštantín Palkovič píše:

"V severovýchodnej časti Dolného Rakúska sa nedávno hovorilo a ešte dnes, ale menej, sa hovorí po slovensky. V minulosti bola znalosť slovenčiny väčšia, ale za Hitlera sa nesmelo zhovárať ináč ako po nemecky, tak dnes už iba najstaršia generácia nad 70 rokov rozpráva po slovensky.

Kde bývali Slováci a aká je úroveň slovenčiny v Rakúsku? Slováci bývali v severnej časti Pomoravia v dedinách Cahnov (Hohenau), Ranšpurk (Rabensburg, vyskytuje sa aj preložený názov Havranohrad) a Prílep (Waltersdorf), kde mali väčšinu. Okrem toho tvorili menšinu v obciach Lingaštorf (Ringasdorf), Pernitál (Bernardstal), Rantál (Reintal), Zindorf (Siendorf), Kruta (Dűrnkrut), Strezenice (Drősing) a Congr (Angern). Vo všetkých dedinách pohraničia sa Slováci dohovorili svojím jazykom, lebo všade vedeli po slovensky. Medzi nimi bol čulý spoločenský styk. Obyvatelia z oboch strán sa vzájomne navštevovali. Aj iné obce mali slovenské alebo poslovenčené názvy, napr. Čistejov, Vrbovec, Ochorno, kde chodili z našej strany ženy za bosorkou, ktorá vedela nájsť zlodeja, mohla ľuďom zle porobiť, odňať kravám mlieko. Podľa Šemberu žilo v Dolnom Rakúsku r. 1844 - 6321 Slovákov.

Slováci z obidvoch strán Moravy sa navzájom stretali pri práci, na jarmokoch, púťach, na hodových zábavách i v hostincoch na brehu rieky, spoločne sa kúpali, chytali ryby, hrali futbal, pomáhali si pri požiaroch, vymieňali si muzikantov, vzájomne sa ženili a vydávali, nažívali v najlepšom susedskom priateľstve. Rakúšania sa učili po slovenský, sedliaci dávali svojich synov k zámožnejším záhorským sedliakom na výmenu (na tauš), aby sa naučili po slovensky. Aj Chorváti sa učili a rozprávali po slovensky. Po prvej vojne bola k ČSR pripojená Chorvátska Nová Ves.

Záhoráci chodili na práce do rakúskych dedín, na žatvu a mlatbu, do repy a do viníc, pracovali na veľkostatkoch, mladí chlapci a dievčatá sa za sluhov hlásili do služby u sedliakov. Chlapci orali, kosili, chodili s vozom, kŕmili a ošetrovali dobytok, dievčatá dojili a robili domáce práce a v poli. Zjednali sa na celý rok.

Čiže, vyvstváva otázka, či aj spomínanú časť "Dolného Záhoria" možno nazvať "ondzáky". Dnes už zrejme nežije žiadny pamätník, či už u nás, na Morave alebo v Rakúsoch, ktorý by to dokázal alebo vyvrátil. Stačí si však povedať napr. jednoduchú vetu "Dondzi v pondzelí a uvidzíme" a môžeme mať v tejto otázke trochu jasnejšie. Konečne, každodenné zdvorilostné slovo "dzekujem" sa úplne vytráca z nášho slovníka, a to nie je dobre.

Spracoval: Mgr. Alexander Krajčír 

Zdroje: 

www.muzeumbv.cz

Časopis českého museum (1845)

www.zahorackyfolklor.sk

Eva Studeničová spieva (1987)

https://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/13-3-15.htm