Krepčená

"Slovenská" je záhorácky krútivý tanec starého štýlu, ktorý sme zrekonštruovali na základe nášho dlhoročného výskumu, a to aj v spolupráci s rôznymi etnologickými odborníkmi. Vývoj tanca dokumentujú mnohé archívne správy zo Záhoria a priľahlých území, pričom najstaršie z nich pochádzajú už zo začiatku 19. storočia. Samotný tanec sa, hoci len v oklieštenej forme, zachoval až do dnešných dní. Chronologicky by sme mohli definovať tri stupne jeho vývoja.

Najstaršiu formu tanca označujeme "slovenská" a dokladajú ho správy rôznych zberateľov, napríklad J.A.Zemana z roku 1811, Bohúňovského z Ranšpurku z roku 1819 či V.A. Šemberu z roku 1845. Tanec tancoval len jeden pár a pozostával z predspevu, vyskakovania a párového krútenia. Ostatní tanečníci pár povzbudzovali a tlieskali mu do rytmu. Tempo tanca bolo veľmi mierne (okolo 80bpm) a k tancu hrala gajdošská muzika tvorená gajdošom a dvomi huslistami. Huslisti ladili svoje husle podľa ladenia gájd. V huku gájd zaznieval burdónový tón B a piesne sa obyčajne spievali v tónine Fmoll. 

Tanec "slovenská" bol archetypom tanca, ktorý sa podľa archívnych správ vyskytoval na celom západnom Slovensku a na Morave. V niektorých týchto oblastiach sa tento názvom udržal dodnes, napr. slovenská z Milotíc. O "slovenskom tanci" hovorí aj správa z Kútov (cca 1870): Pri speve tomto zatančili si po slovensky staroženísi so svojimi starenkami. Antonín Václavík v diele Podunajská dedina v Československu z roku 1925 pomenováva takmer zabudnutý tanec z Chorvátskeho Grobu ako slovenská / starosvetská. 

Asi v druhej polovici 19. storočia sa forma aj štruktúra tanca "slovenská" začala meniť. Zároveň sa začínajú objavovať nové miestne názvy tanca - ďupkaná, sedlácká, starobabská, vrtená a v našom prípade "krepčená". Tanec postupne prešiel do skupinovej formy, zrýchlil sa (90-140bpm) a pribudli doňho individuálne cifry (krepčení). Ako hudobný sprievod začala dominovať hudecká muzika, ktorú tvorili husle a malá basa (neskôr kontrabas), eventuálne aj viola (bráča) a klarinet (píščela). Cimbal sa v archívnych správach spomína skôr výnimočne.

Ku koncu 19. storočia začínajú do hudeckých muzík prenikať aj dychové nástroje (trúbka, krídlovka, trombón), čím sa začínajú formovať tzv. štrajchové muziky. Práve štrajchové muziky možno považovať za najcharakteristickejšie muzikantské zoskupenie na Záhorí. Ľudová speváčka Eva Studeničová hovorí: Husle, basa, trúba a píščela - a byua ceuá muzika!

 Rozkazovanie pred muzikou vyžadovalo kvalitný hlasový fond. Predspev bol takmer výhradne záležitosťou mládencov a mužov. Ženy rozkazovali piesne len pri výnimočných príležitostiach napr. na svadbe. Pridružením dychových nástrojov sa zmenili aj tóniny piesní. Hudeckú tóninu D nahradila tónina C, občas aj G.

V rokoch 1924-1925 zapísal profesor Karol Plicka u speváčky Evy Studeničovej z Moravského Svätého Jána 250 piesní, ktoré možno označiť za folkloristický klenot Záhoria. V jej repertoári nachádzame piesne pre všetky príležitosti. Pokiaľ ide o tanečné piesne, Karol Plicka uvádza obyčajne termín "do krepčeňá" či "pred muzikú". Janko Blaho vo svojich spevníkoch používa pre tanečné piesne termíny - do skoku, krepčená či skákaná. Mnohé ním publikované tanečné však nenesú vôbec žiadne označenie bez ohľadu na ich charakter.

Samotné tance v minulosti tance častokrát nemali žiadne názvy a názov tanca sa odvodzoval od charakteru piesne (slovenská, do skoku, do krutu, sedlácká, vrtená). My sme zo spomenutých termínov a "krepčeňá", ako charakteristického prvku tanca, odvodili náš názov tanca - krepčená resp. záhorácka krepčená. Na základe nášho výskumu usudzujeme, že jeho štruktúru a formu možno uplatňovať na celom území Záhoria.

Najmladšia forma tanca je už značne zjednodušená, ba až oklieštená. Pozostáva prakticky už len z predspevu a krútenia páru, eventuálne ho doplňujú kolísavé pohyby rúk (hačky-pačky) na začiatku krútenia. V niektorých častiach Záhoria sa tancuje dodnes a nazýva sa "vrcená". Tancuje sa skupinovo a hudobným sprievodom býva takmer výhradne dychová hudba hrajúca vo vysokom tempe (okolo 170bpm). Práve z dôvodu vysokého tempa a prevedenia dychových hudieb sa z tanca vytratil jeho pôvodný charakter.  Vytratilo sa nielen pôvodné držanie páru, ale aj charakteristický tanečný krok. Individuálne cifrovanie sa zachovalo skôr výnimočne, zároveň však preniklo aj do iných (spoločenských) tancov napr. do polky. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že niektorí zberatelia tento typ tanca prirovnávali k čardášu. Podobnosť nie je náhodná.

Pokiaľ ide o piesňový fond, na Záhorí sa zachovalo množstvo tanečných "krepčených" piesní. Nachádzame ich napríklad v spevníkoch Janka Blahu či v spomenutej piesňovej zbierke Karola Plicku "Eva Studeničová spieva". Tanečné piesne sa dochovali aj v našej obci, a hoci už neslúžia k tancu, sú stále živé. Niektoré zapísal aj náš rodák a ľudový muzikant Florián Benkovič. Nájdete ich v jeho spevníku.

Našou snahou je dostať nielen piesne, ale aj tanec "krepčená" do povedomia ľudí, ale predovšetkým do tanečnej praxe - k muzike. Je to práve absencia pôvodného tanca, ktorá brzdí folklórne hnutie na Záhorí. Ak sa ho chcete naučiť a prispieť k jeho rozvoju, či už ako tanečníci alebo muzikanti, ozvite sa ;)

Spracoval: Mgr. Alexander Krajčír